Cieľom tejto mojej práce je bližšie spoznať, prípadne objasniť, politickú kariéru asi najdiskutabilnejšej osoby z dejín slovenského národa, ktorou dr. Jozef Tiso bezpochyby je.
Ešte pred písaním tejto práce som sa prvé fakty o Slovenskom štáte a o dr. Jozefovi Tisovi dozvedel od svojho deda, ktorý mal v období Slovenského štátu 15 rokov. Jeho spomienky ma síce inšpirovali k písaní tejto práce, v samotnej práci som ich však nepoužil. Pri písaní práce som fakty čerpal hlavne z kníh samotných účastníkov politického života Slovenského štátu, pretože ich prístup sa mi zdal byť najpodrobnejší aj keď značne skreslený ich snahou ospravedlniť vlastné činy. ”Predprevratovú” literatúru som síce používal, ale tá sa mi zdala ešte viac neobjektívna, keďže komunistická literatúra sa očividne snažila o úplné a neoddiskutovateľné odsúdenie samostatného slovenského štátu protisovietskeho zamerania. Bližšie sa zhodnotením literatúry zaoberám v Poznámkach. Hlavným dôvodom prečo som sa rozhodol napísať túto prácu, je snaha zosumarizovať názory na udalosti tohto obdobia, pretože pri štúdiu literatúry som sa stretol s neuveriteľným ”mantinelizmom”, kedy bola osobnosť dr. Jozefa Tisu stavaná jednoznačne buď na stranu najhorších vojnových zločincov, alebo na stranu svätcov bez jedinej chyby a poškvrny. Cieľom mojej práce nie je vyniesť jednoznačný súd nad osobnosťou dr. Tisu, ale snaha zaujať k jeho osobnosti stanovisko, ktoré by sa blížilo k pravde trochu viac ako komunistická alebo proľudácka literatúra. 1.1 Biografická metóda - charakteristika
Základom biografickej metódy je prístup k spoločenskej skutočnosti prostredníctvom poznatkov o živote jedincov. Východiskovou predstavou pre použitie biografickej metódy je názor, že spoločnosť sa skladá z jedincov, ktorí majú svoje osobitné záujmy a názory, že zo stretania týchto záujmov sa rodí to, čomu hovoríme dejiny. Jedinec teda nie je jedinečnou zložkou vývoja, ale predovšetkým súčasťou spoločnosti a príslušníkov určitej záujmovej skupiny, triedy, profesie. Osvetlením a výkladom jeho postojov a záujmov potom vysvetlíme aj spoločenské vzťahy, do ktorých zasahuje.
Priekopníkom biografickej metódy sa v anglosaskej historiografii stal už v medzivojnovom období Sir Lewis Namier (odtiaľ tzv. ”namierizmus”).
Táto biografická metóda akcentovala genealogické, vzdelanostné, ale taktiež majetkové biografické údaje, vynechávala však základné sociálne a triedne charakteristiky, čím bol ovplyvnený aj spôsob výberu biografického materiálu a teda aj jeho hodnota. Existujú dve značne odlišné koncepcie biografickej metódy:
1. Individuálna biografia - život jedinca nás zaujíma v jeho všestranných súvislostiach k okolitému životu ako sonda, pomocou ktorej sa chceme prepracovať k hlbším poznatkom o niektorých špecifických zložkách spoločenského vývoja.
2. Skupinová biografia - vychádza z toho, že určitá udalosť, akcia, postoj boli dielom viac alebo menej uvedomelej činnosti konkrétnych ľudí. 1.2 Progresívna metóda - charakteristika
”Progresívna metóda je metódou, ktorá sa v zásade zhoduje s diachrónnym prístupom k historickej skutočnosti. O progresívnej metóde hovoríme tam, kde historik sleduje a zachycuje minulé udalosti tak, ako po sebe nasledovali od doby staršej k dobe novšej. Postup historika ide teda paralelne s tým, ako prebiehal historický proces. O udalostiach, ktoré sa stali v staršej dobe sa hovorí skôr ako o udalostiach, ktoré po nich nasledovali.”
1.3 Aplikácia biografickej a progresívnej metódy
Vďaka oslavám päťdesiateho prvého výročia ukončenia II. svetovej vojny môj dedo spomenul meno dr. Jozefa Tisu. O Tisovi som už čosi málo vedel zo základnej školy, ale moje poznatky boli len hmlisté. Dedo mi rozpovedal ako to vyzeralo v Dubnici počas vojny, čiže počas Slovenského štátu. Dr. Jozefa Tisu spomínal len v dobrom, ako človeka, ktorý sa zaslúžil o to, že sme sa mali počas vojny asi najlepšie zo všetkých európskych národov. Keď som však spomenul Tisu mojej mame, označila ho za fašistu, ktorý poslal na smrť niekoľko desiatok tisíc židov, a ktorý nielenže spolupracoval s Hitlerom, ale ho aj uctieval ako Boha. Keď som sa jej opýtal, odkiaľ sa to dozvedela, povedala mi, že sa to učili v škole. Tento markantný rozdiel názorov na jednu osobu medzi človekom, ktorý zažil jeho pôsobenie, a ktorý si ho nevedel vynachváliť a medzi človekom, ktorý je len o generáciu mladší a tvrdí úplný opak, ma natoľko zaujal, že som si fakty o dr. Tisovi overil v učebnici dejepisu pre základné školy, kde bol Tiso spomínaný len povrchne a názor na neho odrážal presvedčenie mojej mamy. Táto učebnica dejepisu bola vytlačená ešte pred rokom 1989, a preto bola písaná tak, aby sa zhodovala s komunistickou ideológiou.
Keď som si vyberal tému seminárnej práce spomenul som si na tento zaujímavý jav absolútnej nezhody názorov a rozhodol som sa bližšie sa ním zaoberať.Zohnal som si nové knihy o Tisovi, pretože sa mi zdali byť napísané objektívnejšie, aj keď neskôr som zistil, že sú tiež dosť jednostranne zamerané, a knihy spred roku 1989 som používal na vytvorenie konfrontácie názorov. Aj v súčasnosti sa dá literatúra o Tisovi rozdeliť do dvoch táborov. Týmto javom sa bližšie zaoberám v Poznámkach. Vo svojej práci sa zaoberám celou politickou kariérou dr. Jozefa Tisu, od jej počiatku až po smutný koniec. Faktami sa zaoberám len stručne, pretože sú všeobecne známe a ľahko dostupné takmer v každej literatúre zaoberajúcej sa novodobými dejinami slovenského národa. Viac si všímam rozpory vo výkladoch dejinných udalostí jednotlivých autorov a snažím sa zistiť, či bol dr. Jozef Tiso naozaj natoľko vinný, že si zaslúžil smrť alebo či bol naozaj taký svätec za akého ho teraz niektorí ľudia vydávajú. II. Boj za autonómiu Slovenska
2.1 Politická situácia v ČSR v r.1920
V roku 1920, keď Tiso vstúpil na politickú scénu, bola situácia v politike dosť kritická.
ČSR vznikla 28. októbra 1918 po rozpade dualistickej rakúsko-uhorskej dynastie. V novovzniknutej ČSR čoskoro vyvstal problém Slovenskej autonómie, ktorá bola zakotvená v Pittsburghskej dohode. Túto autonómiu požadovali hlavne dve strany na Slovensku: Hlinková slovenská ľudová strana (HSĽS) a Slovenská národná strana (SNS), naproti tomu napríklad Agrárna strana, vedená V. Šrobárom, bola silne proti autonómii. Argumentom Čechov a centralisticky orientovaných strán na Slovensku bol, že slovenský národ neexistuje, keďže vo Washingtonskej deklarácii a dokonca aj v ústave z r. 1920 bol spomínaný len národ československý. Tým pádom nemôže dostať autonómiu národ, ktorý vlastne neexistuje. Proti argumentom “autonomistov” bolo, že keď existuje len národ československý, tak nech nám niekto povie niečo spisovnou českoslovenčinou. To bol jeden z najzávažnejších problémov - reč.
Po vzniku ČSR sa zistilo, že na Slovensku je len minimum odborníkov vo všetkých oblastiach. Tvrdá maďarizácia zapríčinila, že na Slovensku prakticky nebolo, okrem učiteľov, kňazov a občas richtárov, vzdelaných ľudí. Preto začali na Slovensko prichádzať odborníci a profesori z Čiech, ktoré boli na tom podstatne lepšie. A tak sa začali na slovenských univerzitách ozývať prednášky v češtine, v úradoch na vyšších miestach tiež len čeština. Preto sa začali na Slovensku ozývať hlasy proti Čechom už v roku 1919. Česi sa totižto nesprávali ako pomocníci, aby sa Slovensko postavilo na nohy, ale ako kolonizátori, ktorý prišli do krajiny, ktorej obyvateľstvo je na kultúrne, politicky a hospodársky nižšej úrovni.Na túto skutočnosť upozorňoval napríklad český spisovateľ a literárny kritik F.X.Šalda: ”Nebylo by nic osudnějšího, než kdyby Češi na Slovensku chtěli si hrát na jakési kulturní kolonisátory nebo donášeče kultury. Slovensko jest prastará kulturní země - jako výtvarná lidová kultura na příklad jest doslova jedinečná v Evropě, jež nemá sobě rovné, a jeho inteligence vzdělanostní nestojí nikterak za inteligenci naší, spíše naopak - a chápu, že Slováci byli by uraženi takovým vystupovaním, a právem uraženi.”, podobne sa vyjadril aj minister Šrobár, ktorý konštatoval: ”Je pravda, že v poslednom čase tie úradnícke sily, ktoré sem prichádzajú z Čiech, sú menejcenné a dopúšťajú sa rôznych priestupkov. Mnoho Čechov sem prichádza ako do okupačného územia a myslia si, že tu môžu koristiť.”
Situácia na Slovensku sa však ešte dlho nezmenila a na Slovensko začali prichádzať nielen odborníci a profesori, ale aj obyčajní robotníci, ktorých bolo na Slovensku dosť.
2.2 Tisov nástup na politickú scénu
Tiso sa zaujímal o politiku už v časoch svojho pôsobenia v Nitre, kde pôsobil ako spirituál v seminári a profesor na miestnom gymnáziu. V tých časoch prispel do maďarského týždenníka ”Nyitramegyei Szemle” niekoľkými článkami o právach robotníkov, o sociálnej otázke a o kresťanstve. Tieto články boli potom spomenuté aj pred súdom, keď na ich základe obviňovali Tisu z maďarského nacionalizmu. Dňa 19. decembra 1918 obnovil Andrej Hlinka činnosť Slovenskej ľudovej strany, ktorú 17. októbra 1925 premenoval na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu (V tejto práci používam názov HSĽS už pred rokom 1925, aby nedošlo k nedorozumeniam pri čítaní textu). Tiso vstúpil do HSĽS, pretože to bola strana, ktorá mu najviac vyhovovala. Tiso mal odjakživa odpor ku komunizmu, preto nie strana komunistická. Agrárna strana bola orientovaná centralisticky, čo bolo proti Tisovmu vlastenectvu. Rovnaký dôvod platil aj na Sociálnu demokraciu, no a čo sa týka Slovenskej národnej strany - Tiso bol katolícky kňaz a SNS bolo združenie evanjelikov. Takže sa ukázalo, že jedinou vhodnou stranou je HSĽS.
Tiso zakladá HSĽS v Nitre a stáva sa jej hybnou silou. Vo voľbách v roku 1920 je Tiso kandidátom poslanectva v trnavskom okrese. Tieto voľby nedopadli pre HSĽS najlepšie. Skončili na treťom mieste. Prvá bola Československá sociálna demokracia a druhá Hodžova Slovenská národná a roľnícka strana. Na štvrtom mieste sa umiestnili štyri maďarské strany, s ktorými sa zlúčili aj slovenskí Nemci. Hlinku ako poslanca prepustili z väzenia a ten označil tieto voľby za porážku HSĽS. V rokoch 1920 - 1925 Tiso vo svojich prejavoch sústreďoval svoju snahu hlavne na myšlienku zjednotenia Slovákov.
Vo svojich prejavoch sa snažil presvedčiť Slovákov, že Česi si na Slovensku berú viac ako si zaslúžia, a že sa chcú stať novými pánmi na Slovensku. Proti tomu videl len jeden spôsob obrany: úplné zjednotenie Slovákov. Preto sa snažil urobiť z HSĽS stranu všenárodnú. Vo svojich prejavoch tvrdil, že medzi Slovákmi nie je triednych rozdielov: Medzi Slovákmi nieto kapitalistov a boháčov; čo sú, tí sú medzi Čechoslovákmi a tí nie sú v ľudovej strane organizovaní, a preto politika ľudovej strany musí byť politikou chudoby a Slovenská ľudová strana, ktorá na Slovensku jediná robí a zastupuje politiku slovenského národa, musí ísť cestou politiky chudoby, lebo len touto cestou zahrnie do svojej činnosti celok národa.” Tiso jednoducho vyjadril koncepciu programu HSĽS, s ktorou išla strana do nasledujúcich volieb. V roku 1921 sa konala manifestácia mládežníckej organizácie Orol. Hlavným rečníkom bol Tiso, ktorého potom českí četníci udali, že vo svojom prejave použil protičeské výrazy. Okresný súd v Trenčíne Tisu oslobodil, ale český štátny zástupca sa proti rozsudku odvolal a krajský súd v Bratislave odsúdil Tisu na 400 korún pokuty a 2 roky väzenia podmienečne. Prokurátor sa však opätovne odvolal a najvyšší súd v Brne potvrdil rozsudok krajského súdu, akurát, že teraz bol trest už nepodmienečný. 23. júla 1923 sa stal Tiso väzňom v Trenčíne, kde však nebol ani mesiac, pretože ho prepustili na základe amnestie. Tiso po opustení väznice neupustil od svojich verejných prejavov, v ktorých sa sťažuje na ekonomickú krízu a obrovské množstvo emigrantov. Poukazuje na fakt, že tri štvrtiny emigrantov je z radov Slovákov. Obviňuje Čechov z odbúravania slovenského priemyslu a sťahovania slovenských tovární do Čiech. Českí četníci rozháňali manifestácie HSĽS streľbou, prípadne podnikali rôzne represálie proti účastníkom týchto manifestácii. 15. novembra 1925 sa konali voľby do Národného zhromaždenia. Týchto volieb sa na Slovensku zúčastnilo vyše 20 politických strán. Relatívnu väčšinu získala HSĽS, druhá sa umiestnila Hodžova Republikánska strana zemědělského a malorolnického lidu, tretie miesto obsadila Komunistická strana Československa, kým Maďarská národná strana si udržala svoje štvrté miesto. 2.3 Tisov boj o autonómiu Slovenska
Svoj prvý prejav v pražskom parlamente mal Tiso 18.decembra 1925, keď prehovoril ako zástupca najsilnejšej skupiny slovenských poslancov, ktorou HSĽS po voľbách v roku 1925 nepochybne bola. Vo svojej prvej reči hneď v úvode spomenul výsledky volieb a fakt, že 78% Slovákov hlasovalo za autonómiu, teda by táto požiadavka nemala byť aj naďalej ignorovaná a prehliadaná.Ďalej odmietol daňové plány, ktoré označil za kapitalistické a antisociálne. Taktiež skritizoval tzv. cukornú daň. Tento zákon nazval sociálne nespravodlivým, pretože ničil drobných dodávateľov a nie cukrových barónov. HSĽS, na čele s Andrejom Hlinkom a Jozefom Tisom, nastúpila na pôdu pražského parlamentu dosť razantne. Správnosť Tisovho stanoviska k Slovenskej autonómii potvrdil aj dr.B.Šmeral, český komunista.
Druhýkrát vystúpil Tiso 19. júna 1926 a hovoril o predlohe zákona o kongrue. Ostro ho skritizoval a nazval ho fackovaním kňazov. Hovoril o terorizovaní kňazov. Pomocou množstva štatistík a citátov poukázal na veľký význam kňazov a náboženstva v spoločnosti. V roku 1926 odišiel Hlinka na návštevu amerických Slovákov do USA. Vedenie strany zveril na čas svojej neprítomnosti do rúk päťčlennému direktóriu na čele s Tisom. Počas Hlinkovej neprítomnosti sa začali šíriť reči o vstupe HSĽS do vlády. Preto Tiso opätovne vystúpil a prehlásil, že HSĽS nezradí svoj ľud a nevymení autonómiu za ministerské kreslá. Ďalej vo svojom prejave žiadal, aby ministerstvo financií vypracovalo štatistiku, ktorá by ukázalo či Česko dopláca na Slovensko alebo nie, keďže to bol jeden z hlavných dôvodov centralistov proti autonómii. Poukázal na to, že autonomistické štáty patria medzi najsilnejšie na svete. Zaoberal sa aj rozdielnym kultúrnym a hospodárskym vývojom na Slovensku. Tiso žiadal aj správu dispozičných fondov, aby sa videlo kam idú peniaze a koľko sa investuje v Čechách a koľko na Slovensku. V čase odznenia tejto reči sa už HSĽS pripravovala na vstup do vlády aj napriek tomu, že autonómiu ešte nemali sľúbenú. Bol tu len záblesk autonómie, ktorý chcel Tiso zachytiť, a tak dosiahnuť svoj cieľ. Mnohí členovia so vstupom do vlády nesúhlasili, ale Tiso chcel využiť každú príležitosť. 15.januára 1927 vstúpila HSĽS formálne do vlády a Tiso dostal kreslo ministra zdravotníctva, z HSĽS išiel do vlády ešte dr. Marek Gažík, ktorý dostal ministerstvo pre zjednotenie zákonov. Prvou vecou, ktorú Tiso urobil po nástupe na svoje nové ministerské kreslo bolo, že vyhodil šéfa zdravotníctva na Slovensku - dr. Kraicza. Zdvihla sa vlna pobúrenia, pretože Čechom sa nezdalo, že by mal Slovák vyhadzovať Čecha. Vzhľadom nato, že v tomto rezorte nebolo až tak veľa Čechov, Tiso nerobil nijaké radikálne čistky, ale venoval sa obnove a investícií peňazí do slovenských kúpeľov. ”1. januára 1928 - ”Slovák” uverejnil článok prof.Vojtecha Tuku - ”V desiatom roku Martinskej deklarácie”, v ktorom sa vyslovil, že martinskí deklaranti sa vyslovili za pripojenie sa Slovenska k ČSR na dobu 10 rokov ako ”skúšobné obdobie”, a ak sa im to nebude páčiť, stane sa Slovensko samostatným štátom. Tuka tvrdil, že ak sa do 31. októbra 1928 oprávnení predstavitelia slovenského národa nevyslovia za ostatie v ČSR, nastane na Slovensku stav štátoprávneho prázdna a jeho príslušnosť k ČSR bude iba faktom bez právneho podkladu. Dr. Vojtech Tuka bol obžalovaný z vlastizrady a protištátnej činnosti, zbavení poslaneckej imunity a odsúdený na 15 rokov väzenia.”
Odpoveďou Andreja Hlinku a HSĽS na tento čin bolo odstúpenie obidvoch ministrov z radov HSĽS (Tiso a Gažík) z ich funkcie. Tým pádom HSĽS opätovne prešla do opozície. Tiso nabral za čias svojho účinkovania vo vláde mnoho nových vedomostí, dôkladne sa zoznámil s byrokratickou a štátnou aparatúrou a s vedením štátu. O českom politickom zákulisí však aj naďalej mal strašnú mienku. Svoju prácu vo vláde označil za prácu pre autonómiu, prácu v opozícii označil za boj pre autonómiu. Voľby do Národného zhromaždenia, ktoré sa konali 27. októbra 1929, sa skončili ďalším víťazstvom HSĽS, aj napriek tomu, že stratila vyše 80.000 voličov. 8. mája 1930 sa Tiso stal podpredsedom HSĽS. Tiso mal v tom čase mnoho prejavov na pôde parlamentu, asi najviac z celej HSĽS. Kázala a snažil sa dokázať, že požiadavka Slovákov je aj historicky aj mravne oprávnená. Jeho najväčším odporcom bol dr. Dérer, ktorý ju označil za smiešnu a protištátnu. Tiso vo všetkých svojich rečiach spomínal prakticky to isté, snažil sa presadiť tieto základné požiadavky:
1. Uznanie slovenského národa.
2. Uznanie reči slovenskej a ona, aby bola jedinou úradnou a vyučovacou rečou na Slovensku.
3. Správu slovenských vecí dať do slovenských rúk.
4. V centrálnych úradoch dať Slovákom primerané zastúpenie.
5. V štátnom rozpočte vykázať, čo Slovensko dostáva a čo dáva.
6. Dodržať a splniť všetky zahraničné záväzky, ktoré slovenskému národu Masaryk dal.
7. Vteliť Pittsburghskú dohodu do ústavy.
8. Prestať s perzekúciou verejných zamestnancov.
9. Úsporne hospodáriť v štátnej správe.
10. Cirkevné školstvo.
11. Proti náboženskej zaujatosti. 12. S Čechmi ako rovný s rovným.
13. Boj proti boľševizmu.
14. Za sociálnu spravodlivosť, vyššie mzdy, proti neprimeraným ziskom, za výstavbu rodinných domov, atď...
15. Za ochranu slovenského priemyslu.
Toto bol základ všetkých Tisových prejavov. Tiso prehlasoval, že autonómia nemá búrať a ničiť ČSR, ale naopak má ju posilniť. Bohužiaľ, Česi sa správali aj naďalej neprístupne a ak aj rokovali, ich jediným cieľom bolo oddialiť riešenie otázky a ešte viac si upevniť svoje postavenie. Vo Zvolene sa konalo dňa 16.
októbra 1932 ľudové zhromaždenie, na ktorom bol vyhlásený spoločný postup HSĽS a SNS v boji za autonómiu, čím vznikol ”autonomistický blok”. Po zvolení dr. Milana Hodžu za predsedu vlády dňa 5.novembra
1935 svitla pre ”autonomistov” nová nádej, pretože si mysleli, že Hodža ako prvý Slovák na tomto významnom poste sa bude snažiť o vyriešenie slovenskej otázky, aby si zvýšil svoje renomé a získal úctu. A skutočne sa začalo o slovenskej otázke hovoriť viac ako kedykoľvek predtým, akurát že sa stále nič nevyriešilo. 23.marca 1936 Tiso rokoval s Hodžom, ktorý ho poslal k dr. Horákovi, prezidentovi Najvyššieho kontrolného a účtovného úradu. Tu mu predložili štatistiku, v ktorej stálo, že na Slovensko sa dáva 18% štátnych výdavkov, ale na daniach sa zo Slovenska získava len 16%. Z toho vyplýva, že Slovensko je pasívne a nie je uspôsobilé mať vlastnú autonómiu, pretože by sa hospodársky zrútilo. Tiso vyhlásil, že najmä príjmy nie sú vyúčtované presne, že banky na Slovensku platia dane v Prahe apod. Jednoducho vyhlásil túto štatistiku za nepravdivú a prerušil rokovania. Medzitým sa stal zdravotný stav prezidenta ČSR T.G.Masaryka tak kritický, že nebol schopný byť na poste prezidenta ČSR. Bolo treba súrne nového prezidenta, ktorým sa mal stať dr. Eduard Beneš. Ten urobil všetko, aby sa ním stal. V Čechách si zaistil podporu, slovenským Maďarom sľúbil čo si zažiadali. Najväčším problémom bola HSĽS, ktorá vždy vystupovala proti Benešovi, ako najväčšiemu centralistovi a nepriateľovi Slovákov. Beneš začal rokovať s Tisom, ktorého pokladal za najprístupnejšieho, pretože o ňom bolo všeobecne známe, že patrí medzi najumiernenejších členov HSĽS. Nakoniec sa mu ho aj podarilo presvedčiť a to veľmi jednoducho. ”Beneš sa zaručil Tisovi čestným slovom, že keď bude zvolený za prezidenta, využije všetok svoj vplyv i moc a presvedčí českých politikov, že tieto dva problémy treba urýchlene rozriešiť. Sľúbil Tisovi, že najneskôr do jedného roka po zvolení obidva problémy budú rozriešené.” Môže sa zdať neuveriteľným, že Tiso napriek tomu, že Beneš ani nie pol roka predtým vyhlasoval v Bratislave, že je a vždy bude proti akejkoľvek autonómii Slovenska, nakoniec Benešovi uveril, ale je to fakt, ktorý sa nedá zmeniť. Tiso Benešovi sľúbil, že využije celý svoj vplyv, aby presvedčil Hlinku, čo sa mu nakoniec aj podarilo a 18. decembra 1935 bol dr. Eduard Beneš zvolený za prezidenta ČSR.
Beneš však svoje sľuby nesplnil, naopak, ešte sprísnil centralizáciu a cenzúru prejavov. V rokoch 1936 - 1937 sa objavil zaujímavý fenomén.Česi sa už skoro 20 rokov snažili potlačiť myšlienku slovenskej autonómie, ale jediný efekt bol ten, že na Slovensku silnelo autonomistické hnutie a postupne sa k nemu pridávali aj ďalšie, predtým centralistické, strany, napríklad komunistická strana. Aj napriek tomu sa na Benešovom stanovisku nič nezmenilo ani v tomto období. Zmeny priniesol až rok 1938.
2.4 Roky 1938 - 1939
V roku 1938 sa medzinárodná situácia pre ČSR povážlivo zmenila - k horšiemu. V marci sa Nemecko spojilo s Rakúskom a ČSR sa zrazu ocitlo v zovretí nemeckých ”čeľustí”, ktoré navyše prejavovali tendenciu ”zahryznúť”. Anglicko a Francúzsko sa dištancovali a radili ČSR dohodnúť sa s Nemeckom. Maďarsko chcelo obnoviť Uhorsko a s Poľskom sa viedli spory o Těšín. Medzinárodná situácia bola kritická. Preto sa česká vláda rozhodla rokovať s autonomistami. 17. februára 1938 výkonný výbor HSĽS rozhodol, že strana bude pevne trvať na dodržaní Pittsburghskej dohody a neustúpi ani o krok. Ďalej upozornila vládu v Čechách, aby riešenie tejto otázky ďalej neodkladala, pretože na Slovensku rastie protičeská nálada a trpezlivosť Slovákov má tiež svoje medze.
Prvé rokovania s vládou viedol poslanec Sivák, ktorý vláde oznámil, že strana stojí neochvejne za svojím stanoviskom. Beneš povedal, že ich požiadavky neprijme. Po Sivákovi prebral rokovanie opätovne Tiso, ktorému mohol byť Beneš vďačný za svoj post prezidenta. Tiso však tiež nedosiahol žiadny úspech. Situácia sa stávala stále napätejšou, zmizli všetky nemecké strany ostali už iba ”Nemci”, nebolo medzi nimi rozdielu, včera ešte komunisti, dnes už iba Nemci. Vznikla len jediná veľká nemecká strana, ktorá mala v ČSR viac mandátov ako najsilnejšia česká strana (55:45). V týchto napätých časoch predniesol Tiso v parlamente svoju zdrvujúcu reč: ”Popieranie existencie slovenského národa a zaznávanie reči, uráža Slovákov a vyvoláva nutné spory, ktoré znemožňujú bratské spolunažívanie Čechov a Slovákov. To, že slovenský národ je nútený vo svojom štáte už 20 rokov bojovať za uznanie svojej národnej individuality, za výlučné právo reči slovenskej na území Slovenska a za existenčné zaistenie Slovákov, je najväčšou obžalobou u nás panujúceho režimu a najlepšie vystihuje postavenie slovenského národa v ČSR. Je to skutočnosť, ktorá nás v 20. roku trvania Republiky naplňuje hlbokým bôľom v srdci, ktorá žaluje pred celým vzdelaným svetom a v záujme samého štátu volá po radikálnej náprave.” Bola to posledná Tisova reč v pražskom parlamente. Touto rečou akoby varoval vládu, že ak nevyrieši slovenskú otázku, môže to s ňou zle dopadnúť. Ursíny to však videl inak - na Slovensku hlasovalo za koaličné strany 660.640 voličov, kým za autonómne len 489.641 voličov.Núka sa otázka prečo sa potom HSĽS pokladala za národné hnutie a nie za stranu. Vtedajší koaliční poslanci tvrdili, že autonómiu chcú len voliči autonomistického bloku, ktorých je menej. Na druhej strane autonomisti tvrdili, že situácia sa od posledných volieb zmenila, a že teraz je celé Slovensko jednomyseľne za autonómiu. Kto z nich bol v ”práve” je dosť ťažké určiť, ale neochota vlády dohodnúť sa v tomto období bola zarážajúca. Autonomisti určite nemali vo všetkom pravdu, ale aspoň v jednej veci určite - kritickom množstve Slovákov v centrálnych úradoch. Nasvedčuje tomu aj táto štatistika z roku 1936, uverejnená v denníku ”Slovák”:
Úrad Počet Z toho Slovákov
zriadencov Početne Percentuálne
Kancelária prezidenta 96 2 2.08
Predsedníctvo vlády 153 4 2.6
Štátny úrad štatistický 781 8 1.03
Ministerstvo zahraničia 1246 35 2.8
Ministerstvo národnej obrany 1294 6 0.46
Ministerstvo vnútra 383 3 0.78
Ministerstvo spravodlivosti 132 8 6.06
Ministerstvo unifikácie 51 4 7.84
Ministerstvo školstva 382 1 0.26
Ministerstvo poľnohospodárstva 391 5 1.27
Minist. priemyslu a obchodu 322 1 0.31
Ministerstvo verejných prác 464 0 0
Ministerstvo pôšt a telegramov 441 7 1.58
Ministerstvo železníc 689 5 0.72
Minister. sociálnej starostlivosti 397 2 0.5
Ministerstvo zdravotníctva 182 3 1.65
Ministerstvo financií 630 8 1.26
Najvyšší kontrolný úrad 163 0 0
Zákonodarné zbory 223 1 0.44
Najvyšší správny súd 303 2 0.99
Poštová sporiteľňa 2102 17 0.81
Spolu 10824 123 1.13
Táto štatistika presne vyjadruje, ako pripúšťali Česi Slovákov ku tvorbe a riadení štátu.
V auguste 1938 zomrel Andrej Hlinka - predseda HSĽS a vedúca osobnosť autonomistov. Miestopredsedom strany sa stáva Tiso. Hlinková smrť dosť otriasla celým Slovenskom, ale aj napriek tomu HSĽS neupúšťa od svojich požiadaviek a rokovania s Benešom prebiehajú aj naďalej. Beneš dal Tisovi návrh, že Slovákov včlení do tzv. ”Štvrtého návrhu”, v ktorom chcel riešiť problémy menšín v ČSR. Tiso po návrate do Bratislavy reagoval: ”V Prahe museli stratiť zdravý rozum, už nie je vôbec možné s nimi diskutovať.” Zdalo sa mu neuveriteľné, že mu Beneš ponúkol, že Slovákov zaradí medzi posledné menšiny v ČSR. Rokovania s Benešom viedol Tiso až do jesene 1938. Napriek katastrofálnej situácii ČSR na medzinárodnom poli, HSĽS svoje požiadavky nestupňovala, stále žiadala iba autonómiu a uznanie slovenského národa. Beneš však nechcel ustúpiť ani o krok.